Krym

Autor: Ivan Mičo | 16.5.2014 o 10:17 | Karma článku: 0,00 | Prečítané:  109x

Krym je polostrov veľkého strategického významu rozprestierajúci sa v severnej časti Čierneho mora. Do týchto vôd, ktoré sú pre východnú európu nesmierne dôležité, hlboko zasahuje ako výbežok. Táto pozícia dáva možnosť kontrolovať prakticky všetku námornú komunikáciu komukoľvek, kto polostrov ovláda. Práve preto bolo územie Krymu už v minulosti predmetom sporov a veľkých bitiek.

Krym je polostrov veľkého strategického významu rozprestierajúci sa v severnej časti Čierneho mora. Do týchto vôd, ktoré sú pre východnú európu nesmierne dôležité, hlboko zasahuje ako výbežok. Táto pozícia dáva možnosť kontrolovať prakticky všetku námornú komunikáciu komukoľvek, kto polostrov ovláda. Práve preto bolo územie Krymu už v minulosti predmetom sporov a veľkých bitiek. Mohutné ťaženie zažili miestni obyvatelia naposledy v roku 1943, keď sa polostrov stal dejiskom početných bitiek medzi nemeckým Wehrmachtom a Červenou armádou. Dnešná situácia na Kryme síce nie je ani zďaleka taká krvavá a brutálna, avšak existuje obava, aby sa Krym nestal akýmsi ohniskom, z ktorého by mohol vzplanúť konflikt veľkých rozmerov.

Pre lepšie pochopenie situácie by bolo vhodné pozrieť sa na problematiku očami Ruska, USA a nakoniec aj našimi vlastnými, teda očami občana Slovenskej Republiky.

Začnime pohľadom z Ruskej perspektívy. Celá Ukrajina a takisto polostrov Krym je vo svojej podstate historické územie Ruska. Dokonca by sme mohli povedať, že kultúrne, národnostne, historicky a geopoliticky je Ukrajina a s ňou aj Krym kolískou ruskej kultúry a civilizácie. Veď prvý ruský štátny útvar v zaznamenanej histórii bola Kyjevská Rus, rozpestierajúca sa práve na tomto území. A s tým súvisí aj dnešné vnímanie Krymu a Ukrajiny Ruskom. Jednoducho, považujú polostrov za svoj a cítia právo znova ho pripojiť k „matičke Rusi“.

V tomto postoji majú navyše väčšinovú podporu miestneho obyvateľstva, ktoré je prevažne rusky hovoriace a ruského etnického pôvodu. Niektorí vysokí politici, ktorí pôsobili v sovietskych mocenských štruktúrach počas rozpadu zväzu v roku 1989 sa dokonca vyjadrili, že darovanie Krymu a oblastí okolo miest Doneck a Charkov, kde obyvateľstvo je zväčša ruského pôvodu, bolo veľkou chybou. Navyše je tu nezanedbateľný fakt, že obyvatelia Krymu si odtrhnutie od Ukrajiny a pripojenie k Rusku zvolili v demokratických voľbách. Osobne si myslím, že vzhľadom na rýchly spád udalostí je nepravdepodobné, že boli tieto voľby sfalšované, či zmanipulované.

Ďalším dôvodom pre ruskú anekdáciu môže byť ,bezpochyby, fakt, že Rusko bolo oklamané a musí ukázať silu, aby nestratilo tvár. Ak to pritom ospravedlní ochranou ruských občanov žijúcich mimo federácie, zdá sa to byť prinajmenšom v ruských očiach legitímne.

Po rozpade Sovietskeho zväzu západ sľúbil, že nebude rozširovať NATO smerom na východ, do bývalej sféry sovietskeho vplyvu. Neubehli ani dve desaťročia a súčasťou NATO je dnes niekoľko krajín bývalého východného bloku.

Je celkom logické, že prezident Putin chce udržať tvár Ruska aspoň ako regionálnej veľmoci. To si vyžaduje podniknúť kroky a ukázať rozhodnosť a silu.

Postoj a motivácia USA sú úplne odlišné. Tu je aj menej zasvätenému jasné, že ide o mocensko-politický boj s cieľom rozšíriť sféru vplyvu pod zámienkou udržania územnej celistvosti Ukrajiny. Vnútropolitická situácia na Ukrajine bola posledné roky viac než vyhrotená. To, v kombinácií s dlhodobo slabou ekonomickou situáciou obyvateľstva, veľkou korupciu a obrovskou mocou oligarchie, vyústilo v protesty, revolúciu a zvrhnutie vlády.

 USA už v nedávnej minulosti viackrát dokázateľne ukázali, že sú schopné a ochotné využiť podobné situácie vo svoj prospech a podvodom, násilím, či falošným prevratom nastoliť v danej krajine bábkovú vládu, ktorá by pomohla americkým korporáciam získať prístup k zdrojom a inému bohatstvu krajiny.

Podľa dostupných informácií nemáme dôvod neveriť, že tomu tak nebolo aj v tomto prípade, a to aj napriek enormnej snahe mainstreamových médií presvedčiť nás, aký je Putin „zlý a bezočivý“, že chce mierumilovný svet opäť vniesť do vojny.

Asi by bolo príliš smelé, ak by sme tvrdili, že práve USA chcú vojnu v srdci Európy. História nám však dokazuje, že aj tie najsmelšie a v danom čase považované za ďaleko prehnané teórie sa niekedy ukázali ako agresívna realita.

Prečo NATO tak veľmi baží po vstupe celistvej Ukrajiny do svojich mocenských štruktúr, alebo aspoň sféry vplyvu ? Prečo sa USA napriek dohode o vzájomnom jadrovom odzbrojení usiluje nenápadne a pod zámienkou protiraketovej ochrany pred krajinami s islamským režimom na blízkom a strednom východe, aj keď je sporné, že by niektorý moslimský štát disponoval raketami s potrebným doletom, rozmiestniť svoje protiraketové základne do strednej európy?

Očami občana Slovenskej Republiky je situácia trochu iná. My sme na globálnom poli malým hráčom a pod ochrannými krídlami veľkého a mocného zoskupenia NATO sa cítime pomerne bezpečne, aj napriek tomu, že hneď za našimi hranicami hrozí vzbĺknutie rozbušky veľkej vojny. Väčšina z nás situáciu príliš kriticky nevidí a proste akceptuje, čo je nám povedané v médiách, alebo sa o situáciu príliš nezaujíma. Jednoduché.

A tak nám, ale aj ostatným mierumilovným ľuďom všetkých krajín sveta zostáva len dúfať, že naši demokraticky tvorení zástupcovia pochopia, že ľudia vojnu nechcú, že Rusko má na Krym aké-také ospravedlniteľné právo najmä po tom, ako si túto cestu sami obyvatelia vybrali, a že Amerike dôjde, že už je svetu vládnuca dosť a nepotrebuje si už nikoho podrobovať.

Nebolo by najrozumnejšie a pritom aj najhumánnejšie riešenie vyhlásiť celoukrajinské referendum a počúvnuť hlas ľudu? Pravdepodobným výsledkom takéhoto počinu by bolo rozdelenie Ukrajiny na dve časti, z ktorých východná časť by si zvolila pripojenie sa k Rusku a západná časť by vytvorila novú Ukrajinu a tá by vstúpila do EU a NATO.

Veď je predsa známe, že západ Ukrajiny bol vždy prozápadne orientovaný a to dokonca až do takej miery, že vojakov Wehrmachtu v roku 1941 oslavovali ako osloboditeľov. Naopak, o východnej časti je všeobecne známe, že inklinuje k Rusku a pozerá naň ako na stratenú vlasť.

Vidím to ako prehnanú snahu západných mocností na čele s USA o zachovanie celistvosti nestabilnej Ukrajiny a jej včlenenia sa do NATO ako celku. Takáto „chamtivosť“ by totiž mohla spôsobiť tvrdú a nežiadúcu reakciu Putina, ktorý už asi nemá kam ustúpiť bez toho, aby stratil tvár.

Otázka znie, či sú mocní v Bielom dome a Pentagone stále ešte dosť súdni, aby vyhodnotili situáciu ako ohrozujúcu bezpečnosť mierových vzťahov. Ešte naliehavejšia otázka však znie, či je mier ešte stále prioritou.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

NKÚ sa na kauzu Evka nemusí pozrieť. Lajčáka podržali poslanci parlamentu

Za návrh, aby sa na financovanie predsedníctva pozrel Najvyšší kontrolný úrad nehlasoval ani jeden poslanec Smeru.

ŠPORT

Kuzminovej vyšiel návrat a skončila v prvej desiatke

Víťazkou druhého šprintu sezóny sa stala Laura Dahlmeierová.

SVET

Súdy extrémistom neškodia, bránia sa slobodou prejavu

Holandského politika za urážky Maročanov odsúdili bez trestu. Radikáli súdy často využívajú na svoju propagáciu.


Už ste čítali?